Úvod a vstup do diela

September 11th, 2010

Šolochov sa však vo svojich dielach nezaoberal budúcnosťou Ruska, ani politickými machináciami. Ako prívrženec socialistov, sa snažil poukázať na silu jednotlivca v spoločnosti. Na silu obyčajného ruského človeka, v boji za slobodu vlasti. Andrej Sokolov, je jednou z postáv pomocou ktorých sa snažil zobraziť silu obyčajného ruského človeka.
V diele Osud Človeka detailne analyzuje postavu Andreja Sokolova. Najprv rodinu. Aký mala na neho vplyv, aký mala pre neho význam. Po narukovaní zase opisuje vplyv vojny, na tohto jednoduchého človeka. Jednoducho celým dielom  Rodina
Aj keď toto dielo nie je typickým príkladom socialistického realizmu, zobrazujú sa v ňom určité jeho znaky, ktoré môžeme vidieť aj na Andrejovi a jeho rodine. Fungovanie rodiny Sokolovcov je idylické, takmer bezchybné. Andrej aj jeho žena prežijú ťažký život, stretávajú sa, majú spolu deti, a napriek chudobe a biede žijú šťastne. Vzhľad tejto rodiny by mal byť akoby príkladom pre všetky ostatné rodiny v Rusku.
Andrej ako obyčajný človek z nižšej vrstvy pracuje, čo je jeho základným poslaním. Rodina mu podáva všetky základné morálne hodnoty. Andrej doma cíti oporu, istotu ale najmä dôveru. Ich manželstvo je postavené práve na týchto hodnotách. Socialistický realizmus vraví o tom, že obyčajný jednoduchý človek bojuje za slobodu vlasti. Táto rodina je akoby pravým príkladom pre všetky ostatné rodiny v Rusku. Všetko čo majú je práca, strecha nad hlavou a potrava na prežitie. Nažívajú si dobre, vďaka výborným vzťahom. Nebažia po peniazoch, a mali by si byť rovní so všetkými ostatnými rodinami. Rovnosť je ako asi všetci vieme, jednou zo základných ideí socializmu.
Rodina Andreja Sokolova drží spolu silnými putami, preto žijú v radosti a tešia sa z každej maličkosti. Keď Andrej cíti oporu u manželky, snaží sa byť oporou i pre svoje deti. Ich rodina, by mala byť príkladom, pre ostatné rodiny v Rusku, teda, že obyčajní ľudia sú tí, ktorí bojujú a budujú socialistickú vlasť. Majú morálne hodnoty a nebažia po peniazoch, sú si rovní. Ukazujú celému národu príklad, že ak každý jeden obyčajný človek bude fungovať ako táto rodina, štát bude ešte silnejší ako celok, čiže budú ťahať za spoločný koniec a budú bojovať za slobodu. Čiže autor ukazuje, akú dôležitú úlohu hrá každý jeden obyčajný človek v boji za slobodu vlasti a taktiež ukazuje, aká sila sa dá nabrať v harmonicky žijúcej rodine.
Autor ďalej poukazuje na to, že ak bude každý jeden človek silný a bude cítiť oporu a istotu doma, v rodine, celý štát sa bude cítiť silnejší a oveľa jednoduchšie porazí nepriateľa.
Ďalšiu myšlienku, ktorú môžeme vidieť pri Andrejovej rodine je, že rodina samotná sa Andreja snaží čo najlepšie pripraviť do vojny, pomocou kvalitného zázemia, a harmónie. Andrej sám v sebe sa pripravuje na to, že do vojny bude povolaný. Ako správny hrdina Ruského národa je psychicky dosť silný na to, aby šiel do vojny a bojoval za sovietsky národ. To sa prejavuje najmä pri scéne, kde sa lúči so svojou rodinou. Napriek neustálemu plaču svojej ženy, Andrej vie, aké je jeho poslanie. Preto ako správny ruský hrdina odchádza bez slzy a ukazuje aj svojej žene, že musí byť silná. V tejto scéne zase autor poukazuje na to, že jednoducho vojaci do vojny musia ísť a jediné čo ostáva ženám doma, je podporovať ich, a nestrácať nádej.
Irina akoby už tušila, že sa už neuvidia. Andrej si to možno aj myslí, ale ostáva silný, opäť ako vzor pre ostatných sovietskych vojakov, ktorí sa nesmú poddať emóciám, nesmú ukázať ani slzu. Idú do vojny preto, aby zvíťazili, nie preto aby smrkali. Toto je vlastne myšlienka, ktorá sa nachádza v úvode rozprávania Andreja. Čiže Andrej mal doma skvelé zázemie, ktoré však musel opustiť kvôli povinnosti. Musel ísť chrániť vlasť. Vplyv vojny ako takej
Vo vojne sa len ťažko hľadajú pozitívne veci a udalosti. Rovnako to bolo aj s Andrejom Sokolovom. Po príchode na front videl všetko to, čo ostatní. Zabíjanie a boj o prežitie. Bojoval však statočne. Autor ho opäť zobrazuje ako nebojácneho a pravého ruského hrdinu, ktorý bez zábran bojuje za vlasť.
Andrej sa naozaj pred ničím nezastavuje. Je zobrazený ako ozajstný, pravý ruský vojak. V pohľade na vojnu spĺňa kritéria socialistického realizmu. Je to obyčajný človek, no v boji za vlasť často krát prevyšuje svojou odvahou a nebojácnosťou ostatných vojakov.
Andrej si uvedomuje, čo znamená byť vo vojne. Vie, že ak by sa snažil niektorých svojich spolubojovníkov podraziť alebo im nepomôcť vtedy, keď to najviac potrebujú, zradil by svoju vlasť a to si dovoliť nemôže. Vojnu vníma ako prácu. Ak si dobre splní svoju prácu aj vojsko postúpi ďalej. Jednoducho sa snaží byť pre ruskú stranu čo najužitočnejší. V práci ak mal zobrať nejakú “fušku” alebo nejaký nadčas neváhal by, pretože by to bolo pre neho dobré takisto ako aj pre firmu alebo vojsko.
Takže on nebojoval preto, lebo musel, bojoval preto, lebo vedel že Nemci sú zlí, Nemci im pália obce a zabíjajú ich, preto treba pomôcť v boji proti nim. A znova sa objavuje myšlienka, že ak nebudú držať spolu, tak ich porazia. Andrej napríklad vôbec nemusel ísť odniesť muníciu svojim ľuďom na front, aspoň by nepadol do zajatia. On sa však na to takto nepozerá. Uvedomuje si, že ak by to urobil, podkopal by nohy sám sebe, pretože sú to jeho kolegovia a taktiež vedel, že ak by teraz on nepomohol svojim, mohol by sa on ocitnúť v rovnakej situácií a jeho kolegovia by mu, možno na oplátku, tiež nepomohli.
Takže Andrej je naozaj nebojácny vojak vie, čo vojna znamená. Snaží sa pomáhať svojim spolubojovníkom ako sa len dá, lebo si taktiež uvedomuje, že vo vojne sa dá prežiť len pomocou súdržnosti. Táto mzšlienka sprevádza Andreja počas celého diela, či už doma v rodine, alebo neskôr, keď stretne Ivanka.
Andrej je síce jednoduchý, ale múdri človek. V dielach Šolochova sa stretávame častokrát so zajatými Nemcami, ktorí sa boja, nevedia, za čo bojujú, a vedia, že to za čo bojujú je zlé. Čiže bojujú len preto, že im to niekto nariadil. Toto san a ruskej strane nemôže stať. Rusi presne vedia, prečo a za čo bojujú. Častokrát narukujú aj sami, lebo vedia, že na fronte treba pomôcť. Andrej je podobný prípad, je mal by byť príkladom pre ostatných vojakov. Nepozerá na to, či ho teraz zajmú alebo nie, či zomrie alebo nie. Vie že musí čo najhúževnatejšie bojovať a za svojim cieľom pevne kráča. Zajatie  
Andrej sa dostáva do zajatia. Ani to však jeho psychikou, nejako neotriasa. Je na konci s fyzickými silami, ale na jeho psychiku sa to nedá povedať, ba naopak. Často krát pomocou psychiky premôže tú fyzickú hranicu, stavia sa na nohy a ide ďalej. V zajatí prežíva asi svoje najhoršie obdobie na fronte. Veľakrát vidí, ako jeho kolegovia súdruhovia padajú a sú zastrelení nemeckými vojakmi, vzdávajú sa a nevládzu. Nedostávajú jesť, a sú na pokraji zrútenia.
Na Andreja toto všetko vplýva, nie však negatívne. Práve naopak. Čím viac vidí ako sa nemeckí vojaci vyvyšujú nad Rusov, ako ich ponižujú a strieľajú ako na strelnici, tým viac V Andrejovi stúpa sila, vôľa vzoprieť sa a poraziť nemeckého nepriateľa. Vždy si však uchová chladnú hlavu. Jeho kolegov rusov strieľali, keď im hodili pod nohy kus mäsa a rusy sa išli pozabíjať aby si uchmatli aspoň kúsok. Na to však Nemci čakali, čakali na to, kedy im padnú rusy do pasce a budú ich môcť postrieľať.
Andrej sa však tomuto lákadlu nepoddáva, cíti že je to pasca, a najmä si dokáže udržať svoju ľudskú dôstojnosť a nevrhá sa ako zver po kuse mäsa. Tak aj prežije. Ukazuje sa opäť sila obyčajného človeka v boji za slobodu vlasti. Aj keď je v zajatí a nebojuje na strane svojich, len sa nečinne prizerá, drží si svoju hrdosť a verí, že raz sa zo zajatia dostane a porazí so kolegami súdruhmi nepriateľa. Zrada
Niečo nové s čím sa Andrej stretáva, je zrada. Andrej sa s ňou stretáva v noci, keď všetci ruskí zajatci prespávajú v kostole, bez strechy v neľudských podmienkach. Andrej si vypočuje rozhovor dvoch rusov, kde podriadený vraví nadriadenému, že ho zajtra prezradí. Pre Andreja je, to niečo nové neslýchané.
Okamžite si uvedomuje, čo má robiť a koná. Zradu berie ako niečo horšie ako nepriateľa. A to preto, pretože verí, že v jednote je sila. Keď sa však táto jednota poruší priamo v ruských radoch, nemali by šancu na prežitie ani úspech. Práve preto, je pre neho vražda zradcu správne riešenie.
Zabíja po prvý krát aj to svojho. Nepremýšľa však nad tým, jednoducho vie, že tak je to dobré a správne. Tu ešte v tejto scéne sa stretávame s takými dvoma protipólmi. Na jednej strane je to lekár, ktorý aj keď nemá akékoľvek vybavenie, sa snaží pomôcť ako sa len dá, na druhej strane zradca, ktorý pozeral len na seba a snažil sa zradiť svojich vlastných rusov. Inými slovami by sme to mohli povedať ako súdržnosť v podobe lekára a zrada, v podobe zradcu.
Vlastne znova sa prejavuje to, že ak budú držať spolu aj v zajateckom tábore medzi Nemcami, nedajú im najavo, že sa poddávajú alebo že sa vzdávajú, budú si držať svoju hrdosť a Nemci, tak nebudú mať pocit až takej istoty, že nepriateľ je zlomený.
Týmto činom sa aj Andrej viac podpísal pod myšlienku a tému mojej práce a to, silu obyčajného ruského človeka v boji za slobodu vlasti. Pretože potom ako sa zbavili zradcu kolektív bol utužený a len podporil nádej na prežitie. Stretnutie s veliteľom  
Andrej sa prehrešil tým, že sa posťažoval na ťažkú prácu a sám sa teraz stretáva na vlastnej koži so zradou. Kvôli zradcovi, ktorí prezradil, Andrejove sťažnosti je Andrej povolaný pred veliteľa tábora.
Po tejto správe je Andrej zarazený a v počiatku v ňom cítiť akýsi strach. V táboroch bolo jasné, že ak je zajatec povolaný ku veliteľovi, je počuť výstrel a so zajatcom je koniec. Tak sa aj Andrejove vnútro pripravovalo na smrť. Držal sa však svojho hesla, a to toho, že nikdy nesmie stratiť svoju ľudskú dôstojnosť. Vie, že ide na smrť, na druhej strane však vie, že veliteľ je taký istý človek, ako je on, z mäsa a kostí, tak prečo by sa mal ponižovať. Veľakrát už počul o krutosti Nemcov, že aj keď ich zajatec prosil, nemilosrdne ho zastrelili. Andrej však nad touto možnosťou ani neuvažoval.
Keď už vchádza k vrchnému veliteľovi, ostatní prísediaci Nemci si z neho robia posmešky. Andrej však ostáva bez akejkoľvek reakcie, a tvári sa dôstojne. Aj do kancelárie vstupoval s tým, že už nemá čo stratiť, práve naopak, ukázať im, že aj obyčajný ruský vojak má v sebe dostatok hrdosti, na to, aby sa im nezačal klaňať a prosiť o milosť.
Jeho hrdosť ho zachráni. Je pustený s kusom chleba a slaniny. Možno mal šťastie, že trafil na dobrého veliteľa. Bol to jeho osud. Veliteľ mu núkal ten istý kus chleba, slaniny a vodku, nech si pripije, na nemecké víťazstvo.
Andrejom toto lákadlo najprv lomcovalo, bol hladný, dlho nič nejedol o vodke nehovoriac. Bol na pokraji fyzických síl, lákadlo bolo silné. Predsa len každý zajatec sníval a prosil o kúsok jedla, pretože v nemeckých táboroch prežívali zo dňa na deň dúfajúc, že ich telo zvládne uniesť ich váhu. Andrej bol však vnútorne dostatočne silný na to, aby sa nepoddal, aby neukázal slabosť zajatca, ale hrdosť ruského vojaka. Práve to ho zachráni.
Všetkými scénami, ktoré som doteraz spomenul, sa nesie zvláštny podtón. Aj keď Nemci vyhrávajú a postupujú ďalej, v takýchto malých stretnutiach rusov a Nemcov sa rusy stávajú víťazmi. Nie však vojenskými, ale morálnymi. To je však oveľa dôležitejšie ako zbrane alebo sila. Po celé trvanie diela, je zobrazené odhodlanie, láska k vlasti, nádej na ruskej strane(s výnimkou zrady v kostole) a povrchnosť, slabosť na nemeckej strane.  Všetky tieto aspekty, akoby sa v konečnom rozhodnutí na víťaza vojny priklonili na stranu rusov, ktorí Nemcov nakoniec porazili, čím porazili, aj rastúci rozmach fašizmu, ako takého.
Takže ešte raz aby som zhrnul myšlienku tejto scény. Ak by sme sa chceli pozrieť na priebeh vojny ako takej, Nemci boli vo vojenskej prevahe. Mali modernejšie zbrane, lepšie vybavenie, lepších generálov. Rusko naproti Nemcom, malo síce prevahu v počte ľudí, ani zďaleka však nestačilo zbraňami, ktoré boli zastarané a nemalo ani dobrých generálov, pretože ich Stalin pred vojnou vyvraždil. Napriek všetkým týmto štatistikám v prospech fašistického Nemecka, autor poukazuje nato, že súdržnosť a morálka sú často krát silnejšími aspektmi, ako zbrane. Práve kvôli tomuto, Nemci vždy, pri takýchto malých “bitkách,, prehrávajú, a autor sa tým aj snažil nabudiť ľudí, čítajúcich toto dielo, na to, nech sa nepozerajú na to, že my (rusy) teraz prehrávame, ale snažil sa im ukázať, že ak budú držať pokope Nemcov nakoniec porazia a budú slobodný.
Tiež sa im snažil ukázať, akú veľkú rolu, hrá každý jeden obyčajný ruský vojak v boji, za slobodu Ruska. Čiže ak sa nepoddá jeden ruský vojak, a vyhrá v morálnom boji s veliteľom, nepoddá sa celé Rusko. Strata rodiny  
Andrej prekĺzne cez nemeckú líniu a dostáva sa k svojim súdruhom. Veľmi sa teší na to, že konečne navštívi svoju rodinu, s ktorou sa po celú tú dobu, keď bol v zajatí po nociach zhováral. Do uší sa mu však dostáva novina, ktorá jeho plány zmarí. Na jeho dom, padla nemecká bomba práve v čase kedy boli všetci vo vnútri, okrem Anatolija. Andreja veliteľ posiela domov, na rehabilitáciu, aby sa uzdravel, zmocnel a až tak, aby sa vrátil späť na front, ak bude chcieť.
Ako sme sa už z mojej práce dozvedeli, Andreja život už viackrát vyskúšal. Andrej svojimi skúsenosťami nabral na psychickej sile. Táto správa nim otriasa. Spočiatku prichádza akýsi náznak zúfalstva, pretože Andrej síce je silný človek, informácia o strate rodiny, by otriasla každým jedným človekom. Pretože v psychike či už človeka alebo zvieraťa je dané, že najsilnejší citový vzťah sa vytvorí k rodine. Práve preto, Andrej tejto správe neverí.
Strata rodiny, je u každého človeka asi to najhoršie, čo sa môže stať, preto sa len ťažko dá vžiť do situácie Andreja. Rodina, je akési hniezdo, do ktorého sa človek rád vracia, rodina je opora, je to miesto, kde sme vždy vítaní. Andrej však toto miesto stratil. Stratil dlhoročnú prácu a úsilie stavania domu, stratil manželku, ktorá mu bola azda tou najväčšou oporou, stratil deti, do ktorých vkladal všetko, deti, ktoré boli víziou do budúcnosti. A napriek tomu sa nevzdáva, nezúfa a ide ďalej. Predsa len mu ostala štipka nádeje v podobe jeho syna Antolija, možno aj preto ostáva naďalej silný.
Potom ako sa vráti na front, sa dohodol na stretnutí s jeho synom Anatolijom. Anatolij sa vypracoval na veliteľa pozemnej batérie. Andrej mal syna na ktorého bol nesmierne pyšný. Popri celej tej katastrofe, ako mu zomrela rodina, je tu predsa len záblesk šťastia. Predstava, že sa má stretnúť so svojim synom, mu pomohla, preniesť sa cez krízu cez ktorú prešiel po správe o úmrtí rodiny.
V deň víťazstva Rusov nad Nemcami, však jeho syna zastrelí nemeckí ostreľovač. Andrej prichádza k truhle, v ktorej je jeho syn, a dáva mu posledný bozk, na cestu na druhý svet.
Andrej si uvedomuje, že aj keď rusy vyhrali, a porazili Nemcov, následky vojny, sa ešte len dostavia. Aj to je myšlienka, ktorú sa autor snažil naznačiť smrťou Anatolija. To, že rusy vojnu vyhrali, ešte nič neznamená. Len teraz sa dostavia všetky následky vojny, na ľudí. Až teraz budú potrestané obe strany za to, že vraždili.
Tým, že Anatolij zomiera, autor opäť poukazuje na silu Andrejovej psychiky. Vo vojne určite prišlo o život viacero rodín a Andrej určite nie je jediným, ktorý po vojne ostal sám. Preto ho autor vykresľuje ako veľmi silného človeka. Znova ukazuje príklad celému národu, aby sa nepoddali, pretože ich čaká ťažké obdobie. Po vojne, bude treba znovu stavať fabriky, domy, cesty. Preto je Andrej príkladnou postavou socializmu. Stratil rodinu, no napriek tomu ide ďalej. Po všetkých nástrahách a a prekážkach, ktoré ho stretli Andreja ani tento posledný a najsilnejší úder nezlomí. Tu sa počas celého trvania deja, ukazuje najväčšia sila jeho psychiky. Keď niet cesty späť, treba ísť dopredu, a to si Andrej dobre uvedomuje, preto sa snaží o nový začiatok. Ivanko, príchod nádeje  
Potom ako sa Andrej usadí u známej v Uriupinsku a zamestná sa ako vodič, každý deň vída malého chlapca. Chlapec sa v bufete objavuje každý deň a zjavne je to sirota. Potom ako sa s nim Andrej dá do reči uchýli ho u známej, kde býva. Stáva sa Ivankovi otcom.
Paralela medzi životmi Andreja a Ivanka prebieha v tom, že Andrej osloví chlapca Ivankom úplne náhodne. Nikdy predtým ho nevidel, nevie, kto to je. Napriek tomu, že sa nikdy nevideli, sa ich životy spájajú dokopy. Ivanko ako malý chlapec, prišiel o rodinu, vo vojne. Andrej ako dospelý človek taktiež prišiel o rodinu vo vojne.
Ivanko Andrejovi dáva znova lásku, ktorú mu dávala jeho rodina. Ivanko nachádza strateného otca. Pre oboch je to nová kapitol ich života. Konečne sa obracia na lepšie časy pre oboch.
Aj v tejto novej dvojici mladej a starej generácie autor naznačuje akési jemné škrípanie. Andrej je cez deň v poriadku, necnie sa mu, a všetko je takpovediac OK, v noci sa však zobúdza na to, ako má celú košeľu mokrú od sĺz. Andrej aj po rokoch cíti, že mu jeho rodina chýba. Ivanko je práve ten, ktorý ho drží pred tým aby svoj boj vzdal. Ivanko predstavuje akúsi novú generáciu, ktorej sa Andrej bude snažiť odovzdať posolstvo, svoje skúsenosti.
Autor využíva techniku “zrniečka prachu,, , čo znamená, že Ivanko predstavuje poslednú nádej, posledný záchytný bod pre Andreja. Takú poslednú malú nádej, malú ako zrniečko prachu, na pekný život.
Ivanko je tiež zobrazený ako mladá generácia. Ivanko je ten, ktorý príde po tých, ktorých vojna zasiahla. Preto, sa Andrej bude snažiť prenechať mu všetky svoje skúsenosti, nech si v budúcnosti váži a cení svoju rodinu, a všetky morálne hodnoty, aké bude mať. Tiež mu Andrej bude chcieť povedať, že aj keď sú chudobní, v osude Ruska hrajú veľkú rolu, takisto, ako ju hral Andrej.
Ivanko je tiež zobrazený ako útecha, ako niečo nové a krásne, po všetkom, čo Andrej prežil. Keď Andrej s Ivankom prichádzajú k autorovi, ako sedí na pni, na Andrejovi vidno, že je vojnou poznačený, vidno to na jeho črtách tváre, na jeho chôdzi, postoji. Ivanko, je na druhej strane mladý a bezstarostný, vojna, ho nepoznačila, pretože našiel strateného otca, a preto jeho život ešte môže byť veselý a krásny. Ivanko je ako posolstvo do budúcnosti, práve tým, že jeho vojna až tak veľmi nepoznačila.
Na záver je vykreslené dojatie autora nad životným príbehom Andreja Sokolova. Je tak dojatý, že mu vyhŕkne slza. Otáča sa aby Ivanko nevidel, že autor plače. Ukazuje tým to, že niekedy je lepšie mladým ľuďom nevravieť o krutej minulosti, vojen, a ich následkoch, aby sme nezničili ich detský, svet plný ideálov, radosti a šťastia.